Ako mi Google otvoril jedno oko

Autor: Mária Šándorová | 1.12.2011 o 16:29 | (upravené 29.9.2012 o 16:10) Karma článku: 8,35 | Prečítané:  2902x

alias predvčerom bola noc! ... O veľkom tresku, ktorý zažila moja hrdosť na môj životopis a možno inšpirácia pre ostatných ako ho písať a ako nepísať.

Upozornenie: Podobnosť osôb a udalostí nie je vôbec náhodná!

Predvčerom večer sa konala jedna veľmi zaujímavá akcia s názvom NOC (Night Of Chances). Tí, ktorí ju poznáte, môžete kľudne ďalšie dva odseky preskočiť :) . Aby som však išla pekne poporiadku. Možno ste už počuli, a možno nie, o managerii. Ide o „neziskové združenie manažérov a úspešných ľudí, ktorí sa rozhodli vo voľnom čase nezištne prispievať k rozvoju študentov vysokých škôl a celej spoločnosti." Koniec citátu. Podľa slov jednej študentky, ktorá je súčasťou tohto združenia, ju táto organizácia naozaj napĺňa: „Vďaka managerii sa ROZVÍJAM, pretože mi dáva PRÍLEŽITOSTI, vďaka ktorým sa neustále učím, NETWORK ktorý mi ukáže, kde v budúcnosti môžem byť, ako má vyzerať správny líder a možnosť pýtať sa top osobností na Slovensku, čo mi napadne. A hlavne ma manageria učí HODNOTÁM, ktoré sú „core" v živote aj v biznise". A podľa mňa, nezainteresovaného pozorovateľa, ktorý sa zúčastňuje niektorých ich podujatí, ide o združenie mladých ľudí, ktorí robia skvelé veci nielen pre seba, ale hlavne pre ostatných.

Aby som sa teda dostala k spomínanej NOCi. Bolo to podujatie a bolo (až na niekoľko organizačných detailov) skvelé. Spoločnosti rozdávali rôzne propagačné predmety, na stolíkoch bola zadarmo minerálka, bagety a croissanty,... :) A teraz vážne. Celé sa to začalo panelovou diskusiou, ktorej sa okrem asi 250tich poslucháčov zúčastnil aj Igor Barát  (člen predstavenstva Pošovej banky), Marian Bíž (Senior Manager Ernst&Young), Rastislav Kulich (Country Manager Google Slovensko), Door Plantega (generálna riaditeľka Heineken Slovensko), Pavol Varga (generálny riaditeľ Dell Rakúsko a Slovensko). Diskutujúci nám stručne predstavili spoločnosti, ktorých sú súčasťou a zaspomínali si na časy, keď na našich miestach sedeli oni.

Po panelovej diskusii nasledovali workshopy jednotlivých firiem, ktorých sa však zúčastňovali prevažne študenti magisterského štúdia. Ja si nechcem nič vymýšľať, a preto dúfam, že o skúsenosti z workshopov sa s nami podelí niekto iný. Čo som však na tomto podujatí naozaj ocenila, boli prednášky pre študentov, ktorí sa na workshopy nedostali. Ešte viac ma však zaujal hlúčik ľudí stojacich na chodbe okolo vysmiateho chlapíka s tričkom Google. No nepridaj sa...

A tak sme sa aj s kamarátkou pridružili k skupinke chalanov a tvárili sme sa, že máme aspoň nejaké tušenie, o čom sa rozprávajú. Po chvíľke sme to tušenie už naozaj mali - témou rozhovoru boli CV-čka (životopisy :)). Ja som na ten svoj bola relatívne hrdá - rôzne mimoškolské aktivity a  súťaže popri strednej škole so skvelým priemerom; vysoká škola - MatFyz s dobrými písmenkami, zatiaľ čo pracujem už v druhej spoločnosti a zároveň sa vzdelávam v SAPe. Áno, bola som na seba hrdá... až kým mi chlapík z Google neotvoril jedno oko. Zaznela totiž otázka, ako hodnotia životopisy uchádzačov. Samozrejme prvú kritiku schytali slovenské štýly životopisov: „Prvú polovicu strany zaberie vaše meno, adresa, kontakt. Pochopte, že mňa naozaj nezaujíma, ako sa voláte, keď uvažujem, či vás prijímem alebo nie.". Na tom asi niečo bude. Pokračoval ďalej: „Že ste pracovali tam a tam a náplňou vašej práce bolo to a to? To je síce pekné, ale mňa zaujíma, akí ste a čo ste dosiahli - konkrétne úspechy, čísla, zorganizované podujatia, ocenenia!"  A bolo to tu - veľký tresk. Asi s takým rachotom sa rozpadla moja hrdosť na môj životopis. „Čo konkrétne som dosiahla? Na strednej škole som mala úspechy a ocenenia, ale odkedy som na tej kockatej škole, tak poriadne nič. Nič merateľné, nič ohurujúce, nič konkrétne." Naozaj nie veľmi príjemný pocit „prebudenia". Po asi polhodinovej debate v spomínanej skupinke ľudí sme sa aj s kamarátkou rozhodli, že je čas ísť domov. Cestou som zistila, že ona prežívala takmer identický big bang! Prišla som do svojej izbičky na internáte, ľahla si a zaspala...

Keď sa nad tým však zamyslím s malým odstupom času, myslím si, že sa nedá len prísť a robiť veľké veci, mať merateľný úspech alebo získavať skvelé ocenenia. Tomu by totiž malo predchádzať štúdium toho, čo ma naozaj baví, zorientovanie sa v problematike, získavanie kontaktov a názorov na rôzne spoločnosti, kde pracujem, pracovala som alebo budem pracovať. Samozrejme aj popritom sa dá zapojiť napríklad do managerie, podieľať sa na organizovaní podujatí a podobne. Avšak až keď si týmto prejdem, budem zorientovaná vo svete a v konkrétnej problematike, budem mať kritické myslenie a vedomosti, ako ho využiť, konexie, ktoré mi s tým pomôžu - až potom budem môcť robiť naozaj veľké veci! Práve preto mi panáčik Google otvoril iba jedno oko. Takže zatiaľ hurá študovať, pracovať, rozvíjať sa a budovať si základy budúcich úspechov. :)

 

Pozn.: Vo svojom životopise som spomenula aj tento blog, tak čítajte a čítajte a komentujte a komentujte. :)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?