Konečne som zistila, kto je neznámy ujo. Trvalo mi to síce dva roky, ale to je nepodstatné :) . Po slnečnom lete sa začal ďalší - tretí - ročník. Ročník, počas ktorého budeme poctivo bojovať o dve písmenká a jednu maličkú kockatú bodku.
Prišla som na internát. Biela izba s prasknutým stropom, zničenými dverami po šipkách, počarbanými stenami a „znečisteným" balkónom. Takto to teda nepôjde! Kombinácia môjho šikovného priateľa a mňa, sadry, oranžovej farby na steny, nových záclon, zelených rastlín a množstva potrebných a nepotrebných vecí z nej dokázalo spraviť útulnú izbičku. Takto to teda pôjde!
Začal sa ďalší semester. Naivne sme si mysleli, že sa to množstvo matematiky aspoň trochu zredukuje. Veď máme (konečne) aj niekoľko naozaj aplikovaných predmetov. Bohužiaľ, počas prvých dní sme zistili, že sa od nás očakáva, že všetku tú matematiku už máme v našich kockatých hlavách. Uvidíme, čo bude ďalej... Teraz nás viac trápia konzultanti a témy bakalárskych prác.
Zistila som, že moje spolubývajúce na bunke sú prváčky v mojom a príbuznom odbore. Po dvoch rokoch odpovedám na otázky, ktoré som na začiatku tohto všetkého kockatého kládla starším ja. „Aký je to učiteľ? Aké dáva písomky? Ktorý predmet je najťažší? ... Ako sa to mám naučiť?" a moja najobľúbenejšia „To naozaj myslia vážne, že o pár mesiacov proste pozriem a uvidím?" A možno už o rok budú práve ony s úsmevom na tvári odpovedať na rovnaké otázky mladšej generácii...