Našla som si útulné miesto...
Malá izbička s roztrhaným
starým kreslom,
plná spomienok
v centimetroch prachu
Prívetivé prítmie
rozpúta vír myšlienok,
odhodlania, túžob,
nepokoja, strachu.
V prázdnej miestnosti nemám koho oklamať -
jedine ak samú seba.
No to sa len tak ľahko nedá...
Svet sa rúti, neviem kam,
rúti sa však bez zábran.
Obávam sa dopadu.
Priveľa teórií,
málo faktov.
O chvíľu odídem.
A väčšinu ľudí
po prečítaní tejto básne
trápi iba jedno -
„Nebojte sa, keď budem odchádzať,
tak zhasnem!"